Kreslím ti motýle po chrbte.
Mámia má tóny tvojho hlasu.
Si tak ticho pokojný
a ja mám v sebe večný nepokoj.
Čeríš hladiny mojej duše.
Každý krok páli.
Každé zatvorenie dverí bolí.
A tvoje bozky chutia
ako prvé jarné maliny.
Kto z nás je ten naivný?
Každý dotyk chladí.
Naše motýle odlietajú.
Do tichých zákrut sa vraciame.
Sami seba strácame.
Mlčíš.
Nevidíš.
Necítiš.
V letný večer dám ti zbohom.
Splatím svoje výkupné.
A nebude to vôbec smutné.
Povedz mi, aké je to zaľúbiť sa srdcom a nie očami?
To najlepšie vidíš srdcom, ale pre oči je to neviditeľné.
Malý princ možno nie je vysoký vzrastom.
Ty však obdivuješ jeho inteligenciu, humor a láskavé srdce.
Malý princ však vie, že je zodpovedný za všetko, čo k sebe pripúta.
Preto ho nemôžeš spútať ani polapiť.
Kto sa chce vystavovať nebezpečenstvu, tým že sa nechá skrotiť?
Ty však vieš, že ho nemôžeš vlastniť.
Nikdy ťa do svojho sveta nepustí.
Oheň a voda nemôžu byť spolu.
Bránila si sa tomu citu, ktorý sa rodil tak pomaly.
Povedz, kto vyhral?
Rozum alebo srdce?
Možno si vyhrala nad modrofúzom.
Skrotila pár drakov.
Aké je uviaznuť v jednostrannej rozprávke?
Aké je to podstaviť malého princa na piedestál?
Aké je to zamotať sa medzi rozprávkou a realitou?
Keď je všetko nesprávne a ty hľadáš východ.
Aké je to vyhýbať sa citom a predsa im musieť čeliť?
Nemôžeš brať niekomu slobodu.
Nechceš sa však cítiť tak bezbranne a zraniteľne.
Nechceš, aby mal nad tebou malý princ moc.
Je to súboj, ktorý nevyhráš.
Ty však nechceš obdivovať ilúziu.
Pretože by si sa nikdy necítila dostatočná pre malého princa.
Avšak malý princ ti dal nádej.
Nádej, že stále existujú ľudia s hlbokou dušou.
S pokorou prijímaš, že Alica z krajiny zázrakov nepatrí k malému princovi.
Sedíš po nočnej smene na Vinohradoch na stanici a máš odfarbené blond vlasy. Cestoviny s morcadellou, ktoré si mala na dvanástku ako svoje jediné jedlo, si rozdelila medzi seba a kolegyňu. Ješ dvakrát denne a si rada, keď spíš aspoň tých šesť hodín vcelku. Snažíš sa privyrobiť si na ten posledný ročník, ktorý musíš predlžovať, pretože toto už je iba tvoja starosť. Netušíš, čo ťa čaká o rok aj pol. No niekde vo vnútri si sa zle rozhodla. Uverila si tým pocitom, že na to nemáš a že si nič dobré nezaslúžiš. Si na seba taká krutá a trestáš sa za toľko vecí. Porovnávaš sa s druhými vo svojom okolí. Porovnávaš sa spolužiakmi a myslíš si, že ak nemáš dobré známky, že si slabá. Dávaš sa úplne dole a v tvojom okolí je málo ľudí, ktorí by ťa presvedčili o opaku.
Tak raz príde ten moment, ktorého si sa najviac bála. Zlyháš - tvoje najväčšie osobné zlyhanie a tvoj strach sa stal skutočnosťou. A ty sa cítiš taká maličká a bezvýznamná. Rezignuješ na život a topíš sa v absolútnej apatií. Chceš to skončiť, lebo si myslíš, že bez tej školy nie si nikto a že nie si v ničom dobrá. Avšak stále je tam v tebe neskutočná tvrdohlavosť. Niečo v tebe ani po tom páde na dno nedokáže prestať a ty začneš znova bojovať. Brániš sa rečiam druhých a aj najbližších. Sníva sa ti často o škole a o tom, že sedíš v školskej ľavici. Hovoríš si, že aj keby mali z neba padať traktory, tak tentokrát nájdeš spôsob ako to zvládneš, aj keby ťa to malo stáť život. Vyberáš si dlhú a zložitú cestu, na ktorej musíš samú seba presvedčiť, že to skutočne stojí za to.
Prispôsobuješ tomu všetko - svoju prácu, svoje vzťahy a svoj voľný čas. Stojí ťa to veľa prebdených nocí, strácaš priateľov, strácaš lásku, ale spoznávaš na tejto ceste nových ľudí, ktorí ťa veľa naučia a aj ťa podržia. Nie si sama, som tu s tebou a oni sú tu s tebou tiež. Áno, sú ľudia, s ktorými si na tejto ceste musíš rozlúčiť, lebo idete každý iným smerom a nesiete si každý svoj kríž, ale nemôžeš nikoho držať nasilu.
Táto cesta je pre teba únavná, a nečakane sa predlžuje ale ty sa na veľa vecí dívaš inak, lebo si staršia a skúsenejšia. Snažíš sa držať si nadhľad na vecou. Škola ťa baví viac ako, keď si bola mladšia. Vychutnávaš si tie víkendy, kedy si nosíš kávu do školy a si s spolužiakmi. Máš rada prednášky a ten adrenalín z každého skúškového je v istom zmysle návykový. Stále máš v sebe chuť učiť sa nové veci a tak sa učíš aj mimo školy na kurzoch a pracuješ na sebe. Nie že by si bola typ, ktorý vydrží dlho sedieť na zadku a čítať si do zbláznenia. Túžiš však vedieť nové veci a zlepšovať sa.
Som tu s tebou, keď sa ti darí, aj keď sa ti nedarí. Vo chvíľach, kedy nevládzeš a chceš to vzdať, tak ťa presviedčam - ešte vydrž, ešte chvíľku a bude dobre. Som tu aj vo chvíľach, kedy hľadáš útočisko a miesto, kde sa budeš cítiť bezpečne. Som tu vo chvíľach, aj keď sa tvoje srdce v tichosti láme a ty prestávaš veriť na lásku a na vzťahy. Som tu a vediem ťa za svetlom a nádejou. Pretože ja som tá časť teba, ktorú si dávnejšie zavrhla. Keď si si myslela, že druhí ľudia majú pravdu a chcela si byť jemnejšia a empatickejšia. Dodávala som ti silu a energiu ísť ďalej a pomáhala som ti držať sa ľudí, ktorí to s tebou mysleli skutočne dobre. Som rada, že si prišla na to, že je úplne jedno, čo si kto z rodiny a okolia myslí. Pretože ty si to musela dokázať hlavne sebe, že si zaslúžiš lepší koniec. Som tu s tebou a navždy zostanem, lebo ty si ja a ja som ty. Som tá intuícia, ktorú si potlačila a som hlas tvojho srdca.
Ak by sa dal napísať list do neba, tak by som si priala, aby si ho dostala. Zostáva mi však veriť, že si tam niekde a cítiš tieto moje slová. Dni, týždne, mesiace a roky plynú. Nadišlo obdobie, kedy som zas myslela na teba. Aké by bolo fajn, keby si tu bola. Keby sme aspoň raz tie narodeniny mohli osláviť spolu ako dvaja barani. Je to zvláštne oslavovať narodeniny pár dní po tebe. Má to takú trpkú príchuť.
Mohli by sme niekde ležať na pláži a popíjať margaritu. Až nedávno som ju mala prvýkrát a je fakt dobrá. No keby sme boli na tej pláži, tak by sme sa dívali na more a ležali niekde pod slnečníkom. Vieš, že nemám moc rada slnko a horúčavy. No keď som bola minulý rok prvýkrát pri mori. Bol tam výborný vlhký vzduch. Dívali by sme sa na oblohu a smiali by sme sa spoločne na tom všetkom, čo som za tie roky vyviedla. Povedala by som ti, že je škoda, že si nemohla byť pri tom a ty by si povedala, že si to aj tak všetko videla.
Mohli by sme spolu ísť na koncert a po ňom sa smiať sa až do rána. Bavili by sme sa o hudbe, filmoch, móde, kozmetike, ale aj o tých vážnych veciach. Minulý rok som sa začala učiť španielčinu a niekde mám ešte ten španielsky slovník, čo som kúpila tebe aj sebe. Občas sa mi španielčina pletie s taliančinou. To je tak, keď sa niekto učí tri románske jazyky naraz.
Kedysi som ti dala sľúb, keď som ti napísala prvý list. Sľúbila som ti, že budem svoj život obhajovať aj za teba a že nežijem len pre seba. Je to ten najťažší sľúb, aký som, kedy komu dala. Občas to mám chuť vzdať všetko a vtedy si spomeniem na teba, že keby si to tak videla. Po tvojom odchode som začala viac písať a viac cítiť. Ty si bola ako slnko a ja som bola skôr ako mesiac. Chcela som ti pomáhať a v istom zmysle ťa chrániť a práve to mi dodávalo silu. Keby sa dalo, tak by som ti dala z môjho času a boli chvíle, kedy som si s tebou chcela vymeniť miesto. No takto to v živote nefunguje a ja som tu, aby som sa niečo naučila. Niečo, čo ty už dávno vieš.
Pamätáš si, ako som ti písala do obežníka, že chcem študovať psychológiu a pomáhať ľuďom? Tvoja mamina mi ten sen pripomenula, keď som chodila na Obchodnú akadémiu. Nakoniec som tú psychológiu vyštudovala a neviem, či tým ľuďom pomáham, ale stále mi na nich v istom zmysle záleží. Kedysi som chcela byť ako ostatní a zapadať. No práve ty si mi ukázala, že je to v poriadku sa odlišovať a poviem ti, že ísť po tejto ceste nebolo vždy jednoduché.
Vieš tá naša láska k výrazným rúžom a extravagantnému oblečeniu. Nie vždy som sa stretla s pochopením a občas tie reakcie za chrbtom boli zaujímavé, ale veľakrát som sa na tom tajne bavila a provokovala aj naďalej. Kiež by mali niektorí ľudia odvahu hovoriť veci do očí. Občas si kladiem otázku, prečo ženy zhadzujú iné ženy? Ty si neriešila hlúposti, hovorila si veci priamo a žila si svoj život. Kiež by som stretávala viac ľudí, ktorí sú ako ty. No dosť často som stretávala baby, ktoré sa na niečo hrali a svoju silu v skupine si dokazovali, keď mohli niekoho zhodiť a utvrdiť sa v svojej dôležitosti. Ty si ma naučila, že sila nespočíva v tom "kopnúť si do niekoho", ale v tom pomôcť, keď to niekto potrebuje a neignorovať.
Chcem ti poďakovať za všetko, čím si bola a za všetko čo pre mňa spomienky na teba predstavujú. Možno keby si tu skutočne bola, tak by si sa so mnou už dávno nebavila. Neviem, už nebude príležitosť to zistiť. Oveľa radšej by som ti kúpila ten jazmín a pripila si s tebou. No zostáva mi zapáliť sviečku za teba a pomodliť sa.
Odpusť mi, ak som príliš patetická a melancholická. Občas si len prajem, aby ľudia nezabudli, že si tu bola a aby vedeli, aká výnimočná si bola. Skutočná smrť je pre mňa, až keď ľudia zabudnú a v mojom srdci budeš žiť dlho. Páčil sa mi výrok, ktorý odznel v HP a myslím, že tebe by sa páčil tiež - „Neľutuj mŕtvych. Ľutuj živých a obzvlášť tých, ktorí žijú bez lásky.“
Poznáte ten pocit, keď sa na tej vašej životnej ceste ocitnete na križovatke a vás to ťahá na všetky možné smery. Snažíte sa spraviť rozhodnutie, ktoré bude v súlade s rozumom a srdcom. Vaše priority sa zo dňa na deň preskupujú. Vo vás sa to všetko láme a štiepi na kúsky. Chcete cítiť slobodu a viete, že je na dosah, ale ktorým smerom sa vlastne vydať? Vaše telo a myseľ vás stopnú. Pretože ste práve dosiahli svoj zlomový bod.
Keď mi kolegyňa povedala, že som živelná, tak sa mi toto označenie zdalo prehnané. Temperament je však niečo, čo nezmizne s vekom, ale je tu s vami stále. Boli obdobia, kedy som ho potláčala a ono ma to vždy niekde potom dobehlo. Veľmi dlho som uprednostňovala myseľ a ignorovala dušu. No dostať ich občas do súladu je poriadna výzva.
Tam, kde sa končí jeden sen, tak druhý začína. Tam, kde sa jedny dvere zatvoria, tak sa druhé otvoria. A určité okamihy vám pomôžu rozhodnúť sa. Pretože vzdelanie a ani vaše zamestnanie vás nedefinujú a nehovoria o tom, v čom všetkom môžete mať potenciál. Neohraničuje vás to. Tie hranice si nastavujeme sami a občas dovolíme druhým, aby ich prekračovali. Naháňame sa stále za niečim lepším, aby sme si niečo dokázali.
Nejako však už dlhšiu dobu cítim, že žiaden úspech a ani materiálne veci mi neprinesú uspokojenie po dlhodobej stránke. Netúžim mať ostré lakte. Nepríde mi to ako zmysel môjho života. Túžim však žiť v súlade so sebou, žiť autenticky a mať okolo seba úprimných a láskavých ľudí. Nechcem žiť podľa nejakej šablóny, aby som uspokojila predstavu druhých o mne, pretože viem, že ten komu na mne záleží, to príjme a bude mu záležať na mojom šťastí. Mám také jedno sebecké želanie, ktoré by dalo môjmu životu zmysel. Prajem si, aby ľudia na mňa spomínali v dobrom, aby som sa ich života dotkla v pozitívnom zmysle a aby sa našiel jeden človek, ktorému budem skutočne chýbať, keď už tu nebudem.
Červené vlasy a čierny kabát,
hlava ešte plná snov,
v srdci jedna jazva a otáznik,
budem tvoj básnik?
Celý v čiernom,
do tmy ma voláš,
city za bolesť schováš.
Mám byť tvojom dňom?
Strácaš ma,
strácam ťa.
Bolíš ma,
bolím ťa.
Ľúbim ťa,
stratím ťa.
Trápiš ma,
trápim ťa.
Bol si mojou nocou.
Stratila som sa v temnote.
Vrátila som sa
bez tvojich démonov.
Odpustím ti.
Odpustíš mi.
Nezabudnem.
Nezabudneš.
Dopisujem našu kapitolu.
Nezachytím pravdu holú.
Nepoznám už tvoje noty.
Hasili sme oheň s ohňom.
Lámal si ma na kúsky,
zbierala som ich pomaly.
Pokoj tvojmu srdcu
a pokoj mojej duši.
Púšťam ťa,
púšťaš ma.
Žiaden pokoj v búrke,
žiadne sucho v daždi,
pretože trýzniť môže každý.
Neviň moju lásku,
nie som dobrý herec.
Zmrazil ma sebec.
V tomto príspevku by som sa chcela rozlúčiť a zaspomínať si. Môcť sa rozlúčiť je svojim spôsobom luxus, pretože nie vždy takúto možnosť dostaneme. Občas si povieme, čo sme mohli povedať alebo spraviť inak, ale už s tým nič nemôžeme robiť. Spomínam si, že keď zomrel dedo z maminej a otcovej strany, tak som nemala možnosť sa rozlúčiť, takisto keď mi zomrela kamarátka (až na tie návštevy, kedy som si to neuvedomovala, že odchádza). Jediný, s kým som sa ako tak stihla rozlúčiť bola babka z maminej strany a to aj preto, že ležala v nemocnici, kde robím a boli vtedy povolené návštevy.
Ak by tvoj príbeh rozprávalo päť rôznych ľudí, tak by ho pravdepodobne každý povedal inak a po svojom. Hovorili by o tom, čo s tebou zažili, čo o tebe vedia a čo o tebe počuli. No potom sú tu tie veci, ktoré si skrývala pred celým svetom a nikto ich nikdy o tebe nepovie.
Bolo to začiatkom tohto týždňa, keď mal otec sen, že si sa spolu s dedom vrátili bývať do vášho bývalého domu. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že si nás navždy opustila. O niečo skôr po Silvestri som mala sen, že som prišla do vášho domu ja a za mnou prišli kamarátky. Zrazu som si uvedomila, že tam nemám vlastne čo robiť, lebo dom už je dávno predaný. Za posledné štyri roky sa mi často snívalo, že do toho domu chodím sama alebo so sesternicou, že tam vidím teba alebo nových majiteľov. Väčšinou som však dom rýchlo opustila, lebo mi došlo, že už patrí niekomu inému. Veľakrát, keď chodím cez tú ulicu, tak pozerám, ako sa ten dom zmenil. Noví majitelia vysekali všetky kríky a kvety, čo si nasadila. Uvedomila som si, že to čo robilo ten dom pekným, bola predná záhradka s tvojimi kvetmi a kríkmi.
Snažím sa spomienky utriediť v nejakom časovom poradí. Spomínam si, ako si ma napr. zobrala raz na mestské trhy. Bola som druháčka na základnej škole. Nejako v tom období už bol film Titanic v kinách. Na trhu sa mi zapáčilo zelené tričko s Titanicom a zelené lesklé tričko. Obidve si mi kúpila a ja som ich nemala odvahu nosiť do školy, ale po čase som začala. Keď som bola tretiačka, tak mi druhýkrát operovali obe oči. Došla si ma pozrieť do nemocnice a doniesla si mi plyšového papagája a ja som mu dala meno Pipo. Držala som ho aj tú noc po operácií, keď som mala obe oči prelepené, až kým mi do rána nespadol na zem. Keď som bola menšia, tak som ti zvykla hovorievať - ba-babinos. Ani neviem, ako som na to vtedy prišla.
Raz sme mali u teba takú hromadnú rodinnú prespávačku. Boli sme rozdelení po izbách a asi niekto spal aj o poschodie nižšie. Niečo na tej noci bolo strašidelné, až potom sa dozvedela ráno, že ste museli volať dedovi sanitku. Veľmi radi sme mali aj spodnú miestnosť, kde si mala matrace. Radi sme si z nich robili bunkre alebo sa s nimi mlátili. Raz som takto otravovala bratranca, že miesto matracu chytil stoličku s vankúšikom, ktorá mala drevenú časť. Skončilo to tak, že som mala rozbité čelo nad ľavým okom a doteraz tam mám jazvu. Mojej mame si radšej vtedy nepovedala, čo sme vlastne robili.
Keď som išla na druhý stupeň základnej školy, tak som už nemohla chodiť do školskej družiny. No aj po sťažnosti jednej vychovávateľky, že moc nejem školské obedy, tak ste sa dohodli s rodičmi, že budem po škole chodiť k vám na obedy a budem tam čakať na rodičov. Myslím, že až na tom druhom stupni som si k vám začala budovať bližší vzťah. Dovtedy som viac času trávila s maminou rodinou. Druhá babka ma vždy naťahovala: "Čia si? Derzsiová alebo Ščasná?" A ja s tým mojim detským rozumom som jej oponovala, že no predsa "Derzsiová."
Začalo pre mňa päťročné obdobie, kedy som od pondelka do piatka chodila k vám, teda pokiaľ som nemala krúžky, či už PC klub alebo klavír. Mala som takú partiu, s ktorom sme išli spoločnú trasu a čakali sme sa. Išli sme po Priečnej ulici a na Slnečnej zahla Lenka, o ulicu ďalej som zahla ja na Nemocničnú a ulicu po mne zahla jedna Lucka na Krásnu a druhá Lucka na Októbrovú. Raz som išla zo školy a podcenila som situáciu. Mala som mechúr plný na prasknutie a už som takmer otvárala dvere a už som zrazu nevydržala. Pocikala som sa. Bolo mi to úplne trápne, ale ty si z toho nič nerobila a dala si mi na prezlečenie chlapčenské tepláky, čo si našla a ja som mohla v suchom počkať na rodičov.
Za obedy si od našich odmietala zobrať peniaze, aj keď sa samozrejme našiel niekto, kto si musel rýpnuť, že k tebe chodím na obedy. Rodičia sa ti to snažili vynahradiť tým, že vás otec vozil k lekárom a mama sa vám starala o záhradu. Čo sa týka jedál, tak som milovala tvoje francúzske zemiaky, žemľovku, ryžový nákyp, dolky a ryžovú kašu s cibuľou a fazuľkou. No čo sa týka rýchlych jedál, tak si ma naučila na špagety s morca-dellou alebo trenčianske párky s fazuľkou. Keď som prišla z prijímačiek na osemročný gympel, tak si mi spravila špagety s kečupom a syrom. Mala som vtedy taký žalúdok zo stresu, že keď som to zjedla, tak som mala pocit, že sa to jedlo snáď do mňa prepadlo.
Raz som si k tebe doniesla kamarátky a hrali sme na dvore "vidličky, lyžičky, nože" a zabrzdili sme vždy až pri bráne. S niektorými kamarátkami som ťa zoznámila. Zapamätala si si hlavne Miriam a raz na Galantské trhy som k tebe doniesla aj Maťu a dovolila si nám prespať u teba, aby sme mohli ísť na zábavu.
Keď som začala chodiť na strednú, tak už som chodila k vám o niečo menej. No vždy som cítila, že sa tešíte, keď ste ma videli, lebo za 5 rokov, čo som tam bývala pravidelne, tak ste si na mňa zvykli. Keď ma spolužiačky zavolali v piatok večer von, tak som u vás mala útočisko a mohla som u vás prespať. Dohodli sme sa na presnom čase, kedy prídem. Ak som chcela zostať o polhodinu dlhšie, tak som ti volala. Potom som trielila k vám a hneď, ak som vošla do dverí, tak ty si ma čakala na chodbe. Mala som z teba väčší rešpekt ako z vlastných rodičov. Nachystala si mi nočnú košeľu a deku v detskej izbe. V kuchyni si mala provizórne pripravený aj šunkový chleba, ak by som bola ešte náhodou hladná a ráno si ma väčšinou vyzdvihol otec.
Raz som mala písať seminárnu prácu na tému Škola mojich starých rodičov. Vtedy som vyspovedala teba aj deda a zaspomínali sme si na Vaše školské časy. Narodila si sa v Rumanovej a navštevovala si v meštianskej škole "malotriedku". Keď ste ako žiaci neposlúchali, tak ste dostali trstenicou. Spomínala si mi aj príhodu, kedy mal dostať tvoj brat trstenicou a ušiel. Boli ste v triede naraz päť ročníkov a dokopy vás tam bolo asi 50 žiakov na jednu učiteľku. Neskôr si sa vyučila v textilke. Pochádzala si z deviatich súrodencov, aj keď raz som počula informáciu, že dokonca z jedenástich. Čo si mi však zvykla prízvukovať, tak si bola z dvojičiek a druhé dvojča bol chlapec.
Prišlo jedno leto a ja som dostala svoje prvé kopačky od svojej prvej lásky. Začala si so mnou spomínať na svoju prvú lásku, ktorá tiež neskončila šťastne. Tvoj drahý bol na vojne a dozvedela si sa, že zomrel. Išla si na pohreb a tam si stretla jeho ďalšiu priateľku, o ktorej si samozrejme nevedela. Až potom neskôr si spoznala deda.
Ako svoje posledné zamestnanie si robila upratovačku v nemocnici. Bohužiaľ si sa vtedy nakazila žltačkou typu B a občas si nám spomínala, ako si musela zostať na infekčnom oddelení v Trnave a nemohli za tebou nikoho pustiť.
S dedom ste pestovali v skleníkoch zeleninu a kvety, ktoré ste chodili predávať aj na trhy. Vždy, keď som potrebovala na poslednú chvíľu nejaké kvety do školy, tak ma otec rýchlo bral k tebe. Ty si mi vždy naaranžovala peknú kyticu - napr. strelície. Raz som bratrancom nakŕmila škrečkov s guličkami z asparágusu. Bratranci ma skoro zožrali a ty si mi vysvetľovala, že som tých škrečkov mohla otráviť. Háčkovala si krásne obrusy a občas si mi uháčkovala nejaký top alebo čiapku. Čierna háčkovaná čiapka zožala úspech aj v škole a následne ti posielali aj moje spolužiačky čiernu priadzu, aby si spravila aj im.
Zvykla si mi hovoriť svoju obľúbenú spomienku na mňa a stala sa z nej aj moja obľúbená spomienka. Sedávala som za dverami na vrchu schodiska a keď som si myslela, že ma nikto nepočuje, tak som si nahlas spievala. Samozrejme, že si ma počula za tými dverami, ale nikdy si to nejako nekomentovala a obe sme sa tvárili, že nič. Až po rokoch si mi to zvykla pripomínať a ja som sa musela na tom smiať. Na moju obranu môžem povedať, že sa to tam dobre ozývalo - dobrá akustika.
