nedeľa 17. januára 2021

Lúčim sa s tebou

V tomto príspevku by som sa chcela rozlúčiť a zaspomínať si. Môcť sa rozlúčiť je svojim spôsobom luxus, pretože nie vždy takúto možnosť dostaneme. Občas si povieme, čo sme mohli povedať alebo spraviť inak, ale už s tým nič nemôžeme robiť. Spomínam si, že keď zomrel dedo z maminej a otcovej strany, tak som nemala možnosť sa rozlúčiť, takisto keď mi zomrela kamarátka (až na tie návštevy, kedy som si to neuvedomovala, že odchádza). Jediný, s kým som sa ako tak stihla rozlúčiť bola babka z maminej strany a to aj preto, že ležala v nemocnici, kde robím a boli vtedy povolené návštevy.

Ak by tvoj príbeh rozprávalo päť rôznych ľudí, tak by ho pravdepodobne každý povedal inak a po svojom. Hovorili by o tom, čo s tebou zažili, čo o tebe vedia a čo o tebe počuli. No potom sú tu tie veci, ktoré si skrývala pred celým svetom a nikto ich nikdy o tebe nepovie. 

Bolo to začiatkom tohto týždňa, keď mal otec sen, že si sa spolu s dedom vrátili bývať do vášho bývalého domu. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že si nás navždy opustila. O niečo skôr po Silvestri som mala sen, že som prišla do vášho domu ja a za mnou prišli kamarátky. Zrazu som si uvedomila, že tam nemám vlastne čo robiť, lebo dom už je dávno predaný. Za posledné štyri roky sa mi často snívalo, že do toho domu chodím sama alebo so sesternicou, že tam vidím teba alebo nových majiteľov. Väčšinou som však dom rýchlo opustila, lebo mi došlo, že už patrí niekomu inému. Veľakrát, keď chodím cez tú ulicu, tak pozerám, ako sa ten dom zmenil. Noví majitelia vysekali všetky kríky a kvety, čo si nasadila. Uvedomila som si, že to čo robilo ten dom pekným, bola predná záhradka s tvojimi kvetmi a kríkmi. 

Snažím sa spomienky utriediť v nejakom časovom poradí. Spomínam si, ako si ma napr. zobrala raz na mestské trhy. Bola som druháčka na základnej škole. Nejako v tom období už bol film Titanic v kinách. Na trhu sa mi zapáčilo zelené tričko s Titanicom a zelené lesklé tričko. Obidve si mi kúpila a ja som  ich nemala odvahu nosiť do školy, ale po čase som začala. Keď som bola tretiačka, tak mi druhýkrát operovali obe oči. Došla si ma pozrieť do nemocnice a doniesla si mi plyšového papagája a ja som mu dala meno Pipo. Držala som ho aj tú noc po operácií, keď som mala obe oči prelepené, až kým mi do rána nespadol na zem. Keď som bola menšia, tak som ti zvykla hovorievať - ba-babinos. Ani neviem, ako som na to vtedy prišla. 

Raz sme mali u teba takú hromadnú rodinnú prespávačku. Boli sme rozdelení po izbách a asi niekto spal aj o poschodie nižšie. Niečo na tej noci bolo strašidelné, až potom sa dozvedela ráno, že ste museli volať dedovi sanitku. Veľmi radi sme mali aj spodnú miestnosť, kde si mala matrace. Radi sme si z nich robili bunkre alebo sa s nimi mlátili. Raz som takto otravovala bratranca, že miesto matracu chytil stoličku s vankúšikom, ktorá mala drevenú časť. Skončilo to tak, že som mala rozbité čelo nad ľavým okom a doteraz tam mám jazvu. Mojej mame si radšej vtedy nepovedala, čo sme vlastne robili. 

Keď som išla na druhý stupeň základnej školy, tak som už nemohla chodiť do školskej družiny. No aj po sťažnosti jednej vychovávateľky, že moc nejem školské obedy, tak ste sa dohodli s rodičmi, že budem po škole chodiť k vám na obedy a budem tam čakať na rodičov. Myslím, že až na tom druhom stupni som si k vám začala budovať bližší vzťah. Dovtedy som viac času trávila s maminou rodinou. Druhá babka ma vždy naťahovala: "Čia si? Derzsiová alebo Ščasná?" A ja s tým mojim detským rozumom som jej oponovala, že no predsa "Derzsiová."

Začalo pre mňa päťročné obdobie, kedy som od pondelka do piatka chodila k vám, teda pokiaľ som nemala krúžky, či už PC klub alebo klavír. Mala som takú partiu, s ktorom sme išli spoločnú trasu a čakali sme sa. Išli sme po Priečnej ulici a na Slnečnej zahla Lenka, o ulicu ďalej som zahla ja na Nemocničnú a ulicu po mne zahla jedna Lucka na Krásnu a druhá Lucka na Októbrovú. Raz som išla zo školy a podcenila som situáciu. Mala som mechúr plný na prasknutie a už som takmer otvárala dvere a už som zrazu nevydržala. Pocikala som sa. Bolo mi to úplne trápne, ale ty si z toho nič nerobila a dala si mi na prezlečenie chlapčenské tepláky, čo si našla a ja som mohla v suchom počkať na rodičov. 

Za obedy si od našich odmietala zobrať peniaze, aj keď sa samozrejme našiel niekto, kto si musel rýpnuť, že k tebe chodím na obedy. Rodičia sa ti to snažili vynahradiť tým, že vás otec vozil k lekárom a mama sa vám starala o záhradu. Čo sa týka jedál, tak som milovala tvoje francúzske zemiaky, žemľovku, ryžový nákyp, dolky a ryžovú kašu s cibuľou a fazuľkou. No čo sa týka rýchlych jedál, tak si ma naučila na špagety s morca-dellou alebo trenčianske párky s fazuľkou. Keď som prišla z prijímačiek na osemročný gympel, tak si mi spravila špagety s kečupom a syrom. Mala som vtedy taký žalúdok zo stresu, že keď som to zjedla, tak som mala pocit, že sa to jedlo snáď do mňa prepadlo.

Raz som si k tebe doniesla kamarátky a hrali sme na dvore "vidličky, lyžičky, nože" a zabrzdili sme vždy až pri bráne. S niektorými kamarátkami som ťa zoznámila. Zapamätala si si hlavne Miriam a raz na Galantské trhy som k tebe doniesla aj Maťu a dovolila si nám prespať u teba, aby sme mohli ísť na zábavu.

Keď som začala chodiť na strednú, tak už som chodila k vám o niečo menej. No vždy som cítila, že sa tešíte, keď ste ma videli, lebo za 5 rokov, čo som tam bývala pravidelne, tak ste si na mňa zvykli. Keď ma spolužiačky zavolali v piatok večer von, tak som u vás mala útočisko a mohla som u vás prespať. Dohodli sme sa na presnom čase, kedy prídem. Ak som chcela zostať o polhodinu dlhšie, tak som ti volala. Potom som trielila k vám a hneď, ak som vošla do dverí, tak ty si ma čakala na chodbe. Mala som z teba väčší rešpekt ako z vlastných rodičov. Nachystala si mi nočnú košeľu a deku v detskej izbe. V kuchyni si mala provizórne pripravený aj šunkový chleba, ak by som bola ešte náhodou hladná a ráno si ma väčšinou vyzdvihol otec. 

Raz som mala písať seminárnu prácu na tému Škola mojich starých rodičov. Vtedy som vyspovedala teba aj deda a zaspomínali sme si na Vaše školské časy. Narodila si sa v Rumanovej a navštevovala si v meštianskej škole "malotriedku". Keď ste ako žiaci neposlúchali, tak ste dostali trstenicou. Spomínala si mi aj príhodu, kedy mal dostať tvoj brat trstenicou a ušiel. Boli ste v triede naraz päť ročníkov a dokopy vás tam bolo asi 50 žiakov na jednu učiteľku. Neskôr si sa vyučila v textilke. Pochádzala si z deviatich súrodencov, aj keď raz som počula informáciu, že dokonca z jedenástich. Čo si mi však zvykla prízvukovať, tak si bola z dvojičiek a druhé dvojča bol chlapec. 

Prišlo jedno leto a ja som dostala svoje prvé kopačky od svojej prvej lásky. Začala si so mnou spomínať na svoju prvú lásku, ktorá tiež neskončila šťastne. Tvoj drahý bol na vojne a dozvedela si sa, že zomrel. Išla si na pohreb a tam si stretla jeho ďalšiu priateľku, o ktorej si samozrejme nevedela. Až potom neskôr si spoznala deda. 

 Mala si veľmi rada, keď som nosila šaty, sukne a podpätky. Občas si mi niečo komentovala slovami "také sandále som tiež mala v tvojom veku" alebo "ty si také skutočné dievča." 

Ako svoje posledné zamestnanie si robila upratovačku v nemocnici. Bohužiaľ si sa vtedy nakazila žltačkou typu B a občas si nám spomínala, ako si musela zostať na infekčnom oddelení v Trnave a nemohli za tebou nikoho pustiť.

S dedom ste pestovali v skleníkoch zeleninu a kvety, ktoré ste chodili predávať aj na trhy. Vždy, keď som potrebovala na poslednú chvíľu nejaké kvety do školy, tak ma otec rýchlo bral k tebe. Ty si mi vždy naaranžovala peknú kyticu - napr. strelície. Raz som bratrancom nakŕmila škrečkov s guličkami z asparágusu. Bratranci ma skoro zožrali a ty si mi vysvetľovala, že som tých škrečkov mohla otráviť.  Háčkovala si krásne obrusy a občas si mi uháčkovala nejaký top alebo čiapku. Čierna háčkovaná čiapka zožala úspech aj v škole a následne ti posielali aj moje spolužiačky čiernu priadzu, aby si spravila aj im. 

 Kedysi si naučila moju mamu, že nikdy nemá hovoriť mužovi, koľko peňazí má a koľko minula. Koľkokrát si zmizla v kuchyni a šupla si nejaké peniaze - drobné alebo tak. Keď som mala šestnásť rokov, tak si ma znovu vzala na metské trhy. Mala som ísť do Nemecka na môj prvý výmenný pobyt a ty si mi kúpila ružový župan s bielymi a modrými srdiečkami. Doteraz ho mám a stále je super.  

Zvykla si mi hovoriť svoju obľúbenú spomienku na mňa a stala sa z nej aj moja obľúbená spomienka. Sedávala som za dverami na vrchu schodiska a keď som si myslela, že ma nikto nepočuje, tak som si nahlas spievala. Samozrejme, že si ma počula za tými dverami, ale nikdy si to nejako nekomentovala a obe sme sa tvárili, že nič. Až po rokoch si mi to zvykla pripomínať a ja som sa musela na tom smiať. Na moju obranu môžem povedať, že sa to tam dobre ozývalo - dobrá akustika. 

 
Otváram naposledy dvere vášho domu. Ty sa spýtaš: "Kto je?" A ja ti odpoviem: "To som predsa ja, babi!" Vchádzam cez chodbu a vidím ťa sedieť v tvojom tmavom kresle. Háčkuješ ďalší obrus a ja vidím cez okno vašu čerešňu. Tentokrát sa už nikam neponáhľam. Prídem k tebe a dám ti pusu na líce. 

 



  


      

  

  

 

1 komentár: