Iba obyčajný príbeh

Je to príbeh priateľstva, ktorý možno nie je ničím výnimočný. Každé priateľstvo je v niečom podobné a v niečom zas odlišné. Niektoré priateľstvá rokmi vyprchajú, vyblednú a len pár výnimiek vydrží až do konca života.

Ako malé dieťa bývala s rodičmi v malom meste v podnájme. Spálňu a detskú izbu mali spojenú. Raz v noci sa jej mama zobudila a pozrela sa smerom na jej posteľ. Zdalo sa jej, že vidí pri jej posteli sedieť dievčatko s hnedými vlasmi, ktoré sa na ňu usmievalo a jej dcéra sa smiala zo sna. Mama si pomyslela, že bude mať ešte jednu dcéru. To sa však nestalo.

Bola tretiačka na základnej škole, keď sa v triede otvorili dvere a ona zbadala mamu s dievčaťom. Dievča jej bolo odniekiaľ povedomé. Podobala sa na sestru jej kamarátky alebo na niekoho zo škôlky. Stačil jeden pohľad a vedela, že sa s ňou chce kamarátiť. Niekto verí na lásku na prvý pohľad. Ona verila na priateľstvo na prvý pohľad. Ani nevie, ako sa z nich stali kamarátky.

Zistila, že jej kamarátka ma po dva kusy z každej učebnice. Jeden pár učebníc jej zostával v ľavici a druhý mala doma, aby ich nemusela nosiť v taške. Je totiž chorá. Má choré srdce. Keď sa to o nej dozvie, tak si spomenie na vlastnú mamu, ktorá má tiež choré srdce. Zaumieni si, že ju bude chrániť a pomáhať jej, ako bude vedieť. Toto priateľstvo prebieha väčšinou svojho času v škole. Počas jednej prestávky ju tlačí nasilu rýchlo do triedy a ona sa zapiera. Príde jej to smiešne. Naťahujú sa.

To leto sa jej sníva u babky zvláštny sen, ktorý sa jej vryje do pamäti. V tom sne má dávať pozor na neznáme dievča, lebo jeho mama ju o to požiadala. Počas sna sa dievčaťu stávajú smrteľné nehody a napriek viacerým pokusom ho nevie zachrániť. Nakoniec ju toto zachraňovanie stojí vlastný život, ale dostane poslednú šancu, keďže jej čas sa ešte nenaplnil. Avšak na svet sa vracia sama bez dievčaťa. Nie, ten sen najprv nepochopila správne. Tú jeseň zomrie jej dedo a ona si myslí, že sa ten sen týkal jeho. Až časom ho pochopí.

Keď je chorá, tak jej požičiava zošity a chodí za ňou domov. Berie to ako svoju povinnosť. Hlavne, potom čo ju o to požiada aj ich triedna učiteľka, keďže ich spoločná spolužiačka jej diktovala zámerne zlé strany učiva. Úprimne ani po rokoch nechápe, prečo niekto úmyselne ublíži niekomu, kto potrebuje pomoc.

Na druhom stupni viac poznáva jej vkus na hudbu, oblečenie a kozmetiku. Jedine, čo ju absolútne nezaujíma sú chalani. Raz sa k nej otočí a spýta sa jej, že kto jej najlepšou priateľkou. Ona po chvíli rozmýšľania odpovie, že priateľstvá podľa nej neexistujú. Je to trochu patetická odpoveď na dvanásťročné dievča. Po čase by rada svoju odpoveď odvolala, ale nejde to. Život totiž málokedy dáva druhú šancu. 

Ani len netušila, aký vplyv na ňu mala. Bola totiž prvou babou, ktorú videla v škole v čiernych kožených gatiach. Doma mala zbierku výrazných rúžov a gélové trblietky v rôznych farbách. Hrávala na čiernom krídle a mala dalmatína. Po rokoch aj ona začne nosiť kožené nohavice a výrazné rúže. Začne chodiť na klavír. Je to hudobný nástroj, do ktorého sa zaľúbila v deň, keď ju počula v triede na ňom hrať. 

Na fyzikálnych praktikách sú v páre. Veľkým metrom premeriavajú celú učebňu. Neskôr ich vyučujúca obvinila, že ten meter pokazili. Ony však vedeli, že ten meter mali okrem nich aj chalani, takže odmietajú prebrať vinu. O rok neskôr majú na fyzike zas problém, lebo jedna od druhej opísali domácu úlohu. Fyzikárka by na to možno neprišla, keby zle nepremenili merné jednotky. Vyhlásia, že úlohu robili spoločne, preto majú obe zlý výsledok. 

Zažili aj dve hádky, ale nevedeli zostať dlho bez seba. Raz prišla v deň fotenia do školy oblečená ako v hociktorý bežný deň. Aj keď bola najprv prekvapená, tak to potom brala flegmaticky. Pre niektorých to bola totiž príležitosť trošku sa vyfintiť. 

To pochmúrne pondelkové ráno začalo od začiatku zle. Najprv minimálne polovica triedy dostala päťky z fyziky. Potom si ju dal von z triedy zavolať otec jej kamarátky. Zobrala papier s úlohami zo školy. Ako mu ho išla podávať, tak jej povedal, že v to ráno zomrela. Ani nevie, čo mu povedala, či mu vôbec vyjadrila úprimnú sústrasť. Od toho momentu mala tú situáciu rozmazanú a nikdy si ju nevedela spätne vybaviť. Ako môže niekto niekto tak mladý a nevinný zrazu prestať existovať? Áno, vedela, že je chorá a v tej dobe veľmi nechodila do školy. Chodila za ňou domov. Videla, že je slabšia. Videla, keď jej mama chytila ruku a sledovala, či má nechty stále sfarbené do fialova. Vravela jej, že ledva prejde k záchodu. Na predposlednej návšteve ju objala a dala jej pusu na jedno líce. Pri druhom líci už uhla. Nie nikdy sa takto nelúčili, ale možno to bola len predtucha. Jej detský rozum si nechcel pripustiť, že postupne odchádza a chradne. Verila, že bude všetko dobre. 

Nevedela plakať v triede a v ten deň sa pohádala s otcom. Potom sa zavrela do izby a plakala. Nevedela plakať ani na pohrebe pred toľkými ľuďmi. Tie slzy ju dusili zvnútra.  Každý deň v triede ju mučil pohľad na prázdnu stoličku pred ňou. Počítala dni, kým z tej školy vypadne, aby necítila to prázdno. 

Niečo sa však v jej živote zmenilo. Začala sa viac starať o priateľstvá, ktoré mala. Začala si viac k sebe pripúšťať ľudí. Viac ich objímala a otvorene dávala najavo, keď jej na niekom záležalo.  

Je jedno, koľkokrát som tento príbeh napísala a koľkokrát ho zmazala. Vždy bol úprimný a od srdca. Aj keď je napísaný subjektívne a mala som problém ho dopísať. Venujem ho priateľke, vďaka ktorej som pochopila, že to najvzácnejšie je čas. Čas na tejto zemi je totiž jedinou vecou, ktorú si nekúpite ani za všetky peniaze sveta. Smrť si nevyberá podľa veku a ani podľa postavenia. Viete, aká je najhoršia bolesť? Keď rodič musí prežiť vlastné dieťa. Ja síce deti nemám, ale vždy keď som stretla jej mamu, tak mi zovrelo hrdlo. Milujte, odpúšťajte a žite najlepšie, ako viete. Každý deň prináša nádej niečo zmeniť. A pokiaľ vidíte, že niekto potrebuje pomoc, tak nebuďte ľahostajní.