utorok 31. júla 2018

Na prázdninách

    Určite si spomínate na časy, keď ste ako deti chodievali na prázdniny. Možno ste ich trávili u starých rodičov alebo u tety a uja. Ja som mala to šťastie, že som mohla zažiť prázdniny na vidieku a pravdepodobne také, aké nezažijú už ani moje deti (ak raz nejaké budem mať). Boli to deväťdesiate roky, čiže som leto určite netrávila za počítačom a ani s tabletom v ruke.

    Keď ma rodičia priviezli na prázdniny na dedinu. Buď som si musela vystačiť s hračkami, čo som si doniesla alebo som našla niečo na hranie, s čím sa hrali ešte moje tety a ujovia. Už keď som mala tak 9 rokov, tak mi ku šťastiu stačil - čistý zošit, farbičky a fixky. Dni som trávila tak, že som vymýšľala rozprávky, ktoré som si písala do zošita a sama ilustrovala. Ako náhle som zistila, že teta má písací stroj, tak ma nevedeli dostať z jej izby. Posledná rozprávka, ktorú som písala bola o bosorke a vodníkovi, ktorí neboli práve prototypom šťastného zväzku.

    Stále mám pred očami babkin dom ešte so starým nábytkom a neprerobený do súčasného stavu. Keď som chcela vymyslieť aktivitu, ako sa zabaviť s kamarátkou v dome. Nakreslila som si plán celého domu a vyznačovali sme si skrýše. Hrali sme sa na schovávačku. Inokedy som si prechádzala všetky knihy, ktoré som u babky našla. Či už to bola Babička alebo Strieborná kniha rozprávok od Boženy Němcovej. Babka mala medzi knihami veľa knižných skvostov.

  Ešte kým žil dedo, tak mi pri každej návšteve vtisol do ruky Pedro žuvačku, kde bola buď tetovačka alebo nálepka. Ten, kto si pamätá tieto žuvačky, tak vie, že boli celkom tvrdé. Dedo zomrel, keď som mala 10 rokov, takže o to viac si vážim každú spomienku, čo mi na neho v pamäti zostala. Napr. ako sme si krájali v kuchyni salámový chlieb s roztlačeným cesnakom na vojačikov. Dedo nosieval baretku a keď som bola neskôr v puberte, tak ma chytila láska k baretkám a mala som ich v rôznych farbách. Pokiaľ babka chodila ešte do práce, tak dedo dával cez deň pozor na husi. Raz si cez deň zdriemol a zo sna začal vykrikovať: "Hore haj!" V prvom momente ma vyľakal a potom mi to prišlo smiešne. Ako menšia som spávala aj s babkou a dedom. Raz v noci som sa tak hmýrila, že som deda dobre vybúchala, na čo sa zobudila babka a vynadala dedovi, nech ma nebije. Na druhý deň sme si z toho robili srandu.

  Pokiaľ poznáte tie vtipy o babkách, čo by položili aj život za to, len aby ste náhodou nevyhladli. Tak toto sa týkalo aj mojej babky. Z každých prázdnin som sa od nej vracala asi o 10 kg ťažšia a s lícami ako škrečok. Babka zvykla používať vetu: "Jedz, nebuď pyšná!" Keď už nevedela, aké jedlo pre mňa vymyslieť. Tak ju napadlo zaliať kolienka s mliekom a zasypať grankom. Samozrejme, že som to zjedla, lebo vtedy mi to vôbec neprišlo čudné. Jedného dňa, keď som mala tak 9 až 10 rokov, tak babka spravila pečené mäso a zemiaky. Na pitie mi naliala pivo, čo ma celkom prekvapilo. Prvýkrát som ho ochutnala a musím priznať, že mi nechutilo. Vyliala som ho do umývadla a dúfala, že babka to nezistí. Dnes už mi pivo chutí, ale táto prvá skúsenosť bola trochu komická.

S babkou som chodievala do kostola a taktiež poctivo sledovala telenovely. V tej dobe fičali Esmeralda a Rosalinda. Keď sa v nejakej scéne hlavná hrdinka modlila, čo sa stávalo celkom často, tak babka sa vždy automaticky rozplakala. Fungovalo to ako nepodmienený reflex. Keď som sa už nudila, tak som zvykla obísť plot v humne a prešla som po poli až k plotu škôlky. Tam som sa zas zvykla hojdať, točiť na malom kolotoči alebo liezť po preliezkách.

   Keď som bola už v puberte, tak babka zvykla chodiť 2x do týždňa upratovať činžiaky do Bratislavy a zobrala ma párkrát so sebou. Vstávali sme asi o piatej ráno a o piatej poobede sme sa vracali. Zatiaľ čo babka si poumývala jednotlivé vchody, tak ja som pozbierala smeti v okolí činžiakov alebo som utrela vchodové dvere od pavučín. Aj keď to nebola moja predstava ideálnych prázdnin. S odstupom času môžem povedať, že to bola dobrá lekcia a naučilo ma to vážiť si každého človeka bez ohľadu na zamestnanie.

   Občas som chodievala aj na návštevu k maminej krstnej, ktorá býva hneď vedľa babkinho domu. Ako dieťa som zásadne preliezala plot a nechodila som cez bránu. Pokiaľ sa stalo, že aj naša babka mala zavretú bránu a nefungoval zvonček. Tak sme preskakovali aj cez babkinu bránu, keď už nebolo na výber. Matne sa mi vybavuje spomienka, ako babka robila ešte na družstve a došli sme ju kuknúť medzi kravičky. Občas sme zašli na návštevu k mojim bratrancom do vedľajšej dediny a to sme chodili väčšinou pešo.

  Babka robila tie najlepšie šišky s domácou šľahačkou a džemom na svete. Jeden čas chovala kozu, tak sa mi zdá, že sa volala Róza. Zavrieť Rozu do ohrady bolo občas rodeo a raz jej zavesil môj otec na krk môj zelený náhrdelník, ktorý mi pohotovo zožrala. Tešila som sa na každé hody a na každé Vianoce, keď sme išli za babkou a tetami.

   Pred 8 rokmi som sa potrebovala po rozchode niekde zašiť na týždeň. Potrebovala som vypadnúť niekam, kde nie je internet a kde to poznám. Ako náhle som vystúpila zo zastávky a kráčala do kopca, tak som videla, že mi ide naproti, tak sa na mňa tešila. Teta mi vtedy dala na čítanie knihu Slepačia polievka pre dušu. Vždy mi s láskou rozprávala o svojej rodine, napriek tomu že jej život nebol jednoduchý už od narodenia. Občas som mala pocit, že poznám rodinu aj z tretieho kolena a inokedy som v tom už mala úplný zmätok.

  Dva roky po sebe sme boli spolu v Krakowe na cirkevnej púti. Druhý rok mi babka zdrhla aj so sesternicami a nevedela som ju nájsť. Bol to paradox, keďže ledva chodila. No bol to len moment, keď sme chceli iba zobrať tašku s jedlom a naše veci. Telefón mi nezdvíhala a ja som z toho bola nervózna. Potom sme v tej záplave autobusov nevedeli nájsť ten náš. Vtedy ma to dobre vytočilo a teraz mi to príde úsmevné.

 Zbožňovala som jej starú veľkú posteľ, do ktorej sme sa zmestili aj traja. Ako malá som v nej spávala s tetami a jašili sme sa. Oproti domu  býval obchod s potravinami, z ktorého som jedno leto priniesla mame košíky v troch farbách. Je to už skoro 20 rokov a stále ich máme.

  Myslím, že náš posledný dlhší rozhovor prebehol, keď som jej volala, aby som jej oznámila, že už mám úspešne po štátniciach. Tešila sa a oznámila mi, že doobeda sa už stihla 3 x pomodliť ruženec, aby sa mi darilo. Poďakovala som jej a povedala, že asi pri mne stáli všetci svätí. Nie raz mi povedala, že je na nás všetkých hrdá. Vychovala 6 šikovných detí a dožila sa 10 vnúčat. Veľmi  chcela ísť na promócie, ale keďže sme šli vlakom a ona už ťažko chodila, tak sme ju v tom teple nechceli tam ťahať. Dva dni po promóciách to prišlo ako blesk z čistého neba.

  Som vďačná, že som mala možnosť sa s ňou rozlúčiť, držať ju za ruku a rozprávať sa s ňou. Bez ohľadu na to, ako veľmi si myslíte, že ste silní, tak určité chvíle vás citovo položia. Tak ako aj keď som vošla do jej domu a cítila som sa v ňom bez nej ako cudzinec. Keď sme vyšli z cintorínu, tak mi došlo, že ona bola tým tmelom, čo držal pokope rodinu. Bez ohľadu na to, aká bola tvrdohlavá a komplikovaná osobnosť, tak nás všetkých veľmi milovala a žila predovšetkým pre rodinu.
                                                          v strede dedo s babkou

 

Reakcie:

4 komentáre: