Na začiatku každého priateľstva sú určité očakávania. Nikdy nemôžte s istotou vedieť, akými skúsenosťami vás druhá strana obohatí. Názov príspevku som odvodila od jednej z mojich obľúbených detských rozprávok o psíkovi Charliem, ktorý obetuje svoj život za záchranu malého dievčatka.
Bolo to na Veľkú noc v roku 2001, keď nás navždy opustil čierny špic s bielymi labkami menom Jackie. S Jackie som mala veľmi blízky vzťah, keďže mi ju rodičia doniesli v deň, keď sme sa presťahovali do rodinného domu, to sa písal ešte rok 1996. Bola maličké klbko, ktoré so mnou spávalo v posteli a nosila som ju so sebou prakticky všade. V dedine nás poznali ako nerozlučné duo. Jackie však zomrela vo veku 5 rokov pri pôrode a ja som stratila psíka, s ktorým som mala dovtedy najbližší vzťah.
V tom čase mala do našich životov vstúpiť Dona (biely špic). Otec ma zobral autom do jednej dediny, kde som mala za svojich našetrených 1000 korún kúpiť približne polročné šteňa bieleho špica. Krátko po tom, čo sme Donu doniesli domov, tak sme zistili, že má vlastný rozum. Bola povahou úplne iná ako Jackie. Rada nám utekala a my sme ju často naháňali po dedine. Ako keby zámerne volila trasy, pri ktorých ste sa mohli, čo najviac zablatiť. Pre ňu to zjavne bola hra, lebo si myslela, že keď bude utekať, tak mi ju budeme vždy naháňať. Dala nám prvé roky dosť zabrať. Rada preliezala po pletive ako mačka za susedou, keď ju videla v záhrade.
 |
| ročná Dona s Murkou - rok 2002 |
Keď mala 5 rokov, tak sa môj otec rozhodol, že prinesie šteniatko zlatého retrievera Aidu. Dona žiarlila, lebo zrazu sa o našu pozornosť a lásku musela deliť s iným psíkom. Takže prvé mesiace to dala Aide pocítiť a keď Aida vyrástla, tak ju začala rešpektovať. Aida po nej opakovala každú hlúposť a Dona ju rada navádzala na úteky. Po pár rokoch sa ukázalo, že mať dvoch psíkov nebolo úplne ideálne riešenie. Otec sa rozhodol darovať svojmu kolegovi Donu. Tej sa nový domov nepozdával a ušla. Otec s kolegom chodili opisovať stavy plynomerov po dedinách a zrazu v úplne inej dedine sa zjavila Dona. Od radosti ako zbadala otca, tak mu hneď skočila do auta. Po návrate domov sa dosť zmenila. Odrazu s ňou bolo možné chodiť na prechádzky bez vodítka a neutekala. Vždy sa vrátila domov. Po nejakej dobe otec daroval inému kolegovi Aidu, čo mňa a mamu síce dosť nahnevalo, ale možno to tak bolo lepšie.
 |
| jeseň 2006 a 5-ročná Dona s malou Aidou |
Najčastejšie Donu brával na prechádzky otec. Aj ja som s ňou občas chodila, ale už nie tak často ako s Jackie. Dokonale poznala cestu domov, či už smerom na vlakovú stanicu alebo smerom na poľnú cestu až skoro do neďalekého mesta. Spodná fotka pochádza zo zimy 2004, keď sme sa boli s bratrancom a s Donou vyskákať na sene. Rada občas vyšla na ulicu alebo zabehať si na pole oproti. No, s pribúdajúcim vekom pochopila, kde je jej domov. Občas, keď mi takto neplánovane vybehla na ulicu, tak ma šla odprevadiť na vlak a raz chcela so mnou aj nastúpiť. Našťastie jej v tom zabránil kamarátov otec a potom sama došla domov. Bola veľmi tvrdohlavá a skutočný rebel. Nezaujímalo ju, že idú práve po ulici autá. Dosť často im krížila cestu a dlho mala šťastie, že ju žiadne nezrazilo. Až jedného dňa zažila svoju prvú zrážku s autom, ktorú prekonala, ako keby sa nič nestalo.
 |
| zima 2004 |
Keď bola ešte mladšia rada skákala a držala sa vás labkami. Zvykla som ju vziať za labky a akože sme spolu tancovali. Ochotne držala.
Vo veku 12 rokov sa rozhodla, že je čas na prvého potomka a susedin pes priložil packu k dielu. Ani pletivo a ohrada nezabránili tejto láske so značným vekovým rozdielom. Bohužiaľ, jediný potomok zomrel po narodení a Dona ho v ten deň smutná hľadala po celom dvore.
 |
| takto drsne sa tvárila, keď štekala |
 |
| ročná Aida pri otcovi a šesťročná Dona pri mne |
 |
| rada mi pózovala |
 |
| takto s láskou nás vždy sledovala do kuchyne spolu s kocúrom Miškom |
 |
| Dona s Maťom si vyjasňujú, kto je autorita |
 |
| vždy rada pribehla pózovať do záberu |
 |
| takto ju tento rok prekvapil letný dážď |
 |
| povozili sme ju aj na fúriku |
 |
| nemecký špic na cesnaku |
Bola schopná si ľahnúť prakticky kamkoľvek, či už do cesnaku, mame na kvety alebo do čistého vypratého prádla. Zo spomínaných možností dostávala moja mama infarktové stavy a ja zas záchvaty smiechu. Zásadne štekala iba po nás, keď sme sa vracali domov a vždy mi poctivo hlásila, že rodičia sú už doma. Na cudzích nezvykla štekať. Z čoho sme si robievali srandu, že aj keby nás chcel niekto okradnúť, tak by bola ticho a možno by mu aj kľúče priniesla.
Keď videla niekoho na hojdačke, tak rada priskočila a nechala sa mojkať.
 |
| Jeden z tých momentov, keď zaspala medzi kvetmi. |
S kocúrom mali blízky vzťah. Hoci občas by sa chudák pri nej nenajedol, lebo Dona bola schopná zjesť aj stravu pre Miška.
Dobre si rozumela aj so sliepkami, keďže im chodila kradnúť starý chleba, ktorý im otec nosieval. Mala veľmi rada suchý chlieb. Sliepka na fotke chodievala k Done na vodu.
 |
| unavená :) |
Niektoré dni sme museli Donu pri vchodových dverách doslova preskakovať, keďže rada spala priamo za dverami.
Ako väčšina psíkov aj ona sa bála ohňostrojov a búrok. Na tejto fotke bola počas jednej búrky vo vnútri.
Častokrát vyzerala, ako keby sa na vás usmievala. Dona zažila na dvore niekoľko mačiek, obmenu hydiny, korytnačku a zajacov. Posledné týždne pred smrťou sa zblížila so zajačicou Sunny, s ktorou sa zohrievali a spali spolu pri dverách. Poznali ju takmer všetci z mojej rodiny a aj moji kamaráti. Naposledy išla so mnou bez vodítka dobrovoľne na stanicu dva roky dozadu, keď bola so mnou vyzdvihnúť moju bývalú kolegyňu Zuzku.
 |
| Aj takúto si ju chcem zapamätať. |
Prvých pár dni bez nej som stále čakala, že vybehne z niektorého rohu alebo som občas mala pocit, že som zazrela niečo biele. Vzápätí som si uvedomila, že sa mi to len zdalo a že to bolo asi len moje želanie.
Vedela som, že raz príde moment, keď tu nebude a statočne bojovala do poslednej chvíle. Zomrela vo veku 15 rokov v deň, keď mal pohreb môj dedo.
Verím, že zvieratá majú tiež dušu a pevne verím, že majú aj svoje nebo.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára